Prečo je o osemročné gymnáziá taký záujem? A prečo sa ich snaží ministerstvo obmedzovať?
Od tzv. osemročného gymnázia sa očakáva, že poskytne dieťaťu podnetnejšie prostredie, ucelenejšiu základňu vedomostí a priestor pre lepšie odhalenie daností a rozvoj jeho talentov. V skratke, že dá dieťaťu lepšiu perspektívu uplatniť sa v budúcnosti.
Prečo? Prečo sa to všetko očakáva od osemročných gymnázií, ktoré dieťa v konečnom dôsledku vlastne do života, okrem viac menej všeobecných vedomostí, nevybavia žiadnou špecializáciou, žiadnym konkrétnym balíkom vedomostí, ktoré by mu pomohli zamestnať sa? Veď jeho osnovy /v prvých štyroch rokoch/ sú rovnaké ako osnovy každej ZŠ. A pokiaľ ide o prípravu na vysokú školu, to zvládne rovnako aj každé bežné gymnázium.
Dnes prijímajú bežne stredné školy takmer každého, kto o ne prejaví záujem a neexistuje teda ani dôvod obávať sa, že sa dieťa z deviateho ročníka ZŠ na gymnázium nedostane.
Prečo teda tá hystéria? Prečo sú rodičia ochotní komplikovať si život vybavovaním prihlášok, traumatizovať svoje dieťa prijímačkami a zaťažovať sa administratívnymi vybavovačkami pri zmene školy?
Mňa napadajú tieto dôvody:
Za prvé, ide o vyššiu úroveň vyučovacích hodín. Nie však preto, žeby tam boli lepší učitelia, či nejaké lepšie materiálne vybavenie /pokiaľ si ho rodičia sami nezasponzorovali/. Je to spôsobené hlavne tým, že tieto školy nie sú povinné prijať každého uchádzača a už vôbec nie uchádzača s poruchami učenia, či správania /takí sa tam spravidla ani len nepokúšajú dostať/. Učiteľ na takej škole nemusí stráviť polovicu /a v ojedinelých prípadoch možno aj viac ako polovicu/ hodiny umravňovaním, upozorňovaním a upokojovaním nespratníka a väčšinou následne aj celej triedy, a tak môže celý vyčlenený čas venovať učeniu, vysvetľovaniu, individuálnemu prístupu… To deti v bežných školách nie vždy dostanú.
Za druhé, ide o psychickú pohodu dieťaťa.
Úspešní uchádzači majú vďaka výberovosti týchto škôl, šancu, stráviť nasledujúce roky, minimálne v pokojnejšom a tvorivejšom prostredí, oproti menej šťastným rovesníkom na ZŠ. A to je v súčasnosti veľký bonus. Možno niekedy väčší, ako všetko ostatné. Ak je v triede nejaké to integrované dieťa s poruchou učenia, či nedaj boh správania, tak majú väčšinou, ako deti, tak aj učitelia, o istý druh zábavy postarané. A to takmer na každej hodine a každý deň a po celý rok.
Takže plne chápem rodičov, že aj pri najmenšom náznaku, že to ich dieťa zvládne, snažia sa ho dostať do tejto privilegovanej inštitúcie. Zabijú jednou ranou dve muchy. Lepšia úroveň vedomostí a väčšia pohoda pre dieťa. Tieto inštitúcie sa tak stávajú okrem iného aj predmetom úniku pred upadajúcimi a vďaka zlému súčasnému školskému zákonu, neraz protivne neznesiteľnými podmienkami v bežnej škole.
A možno sa nájdu ďalšie dôvody. Rada by som sa k nim dopátrala. Nepochybne by bolo zaujímavé poznať viac názorov na otázku: Prečo je dobré poslať dieťa preč z bežnej ZŠ?