Debaty, reči, sľuby, prísľuby, alarmy, štatistiky, štúdie…..máme toho už za sebou naozaj veľa, ale nič z toho akosi nepomáha.
Detičky nám posedkávajú pri počítačoch a televízoroch, papkajú chipsy, hranolky a hamburgery, bucľatejú a chorľavejú. A stále sa akosi nevieme rozhýbať.
Niekto si myslí, že je to každého vec osobná, iní veria, že to patrí výsostne do rodinných kompetencií, ďalší sú presvedčení, že to spoločnosť sa má o všetko postarať.
Áno, sú aj takí, čo by všetky možnosti skombinovali, tí väčšinou však nemajú ani šajnu, čo by konkrétne mohli pre to urobiť.
Patrím k nim. Myslím, že aké také výsledky sa dostavia, len ak zabojujeme všetci a na všetkých frontoch. Spoločnosť, rodina, osoba. Rodinu a osobu ovplyvním len svoju, ale k tej spoločnosti by som sa rada vyjadrila.
Problém je dosť rozsiahly, veď zahŕňa niekoľko faktorov.
Odborník na obezitu by ich určite našiel viac ale pre bežného smrteľníka sú najznámejšie dva faktory. A to faktor výživy a faktor pohybu.
Ja sa v tejto časti zameriam na pohyb. Je ho málo. To je notoricky známy fakt. Majú ho málo dospelí a žiaľ aj deti. Niekde na vidieku to možno nie je až také alarmujúce ale aj tam to už prichádza.
Internet, 125 TV programov, DVD nosiče, elektronické hry na mobiloch…..to všetko si vyžaduje pokoj a sústredenie, žiaľ prevažne v sede. A rodič, ktorý musí sedieť v práci, ťažko dohliadne na dostatok pohybu svojej ratolesti.
Prirodzená chuť vybehnúť z domu, sa pod vábivým vplyvom techniky vytráca. Voľné plochy na hranie, kde si naše deťúrence mohli nezáväzne pretiahnuť svaly ustupujú, v tom najlepšom prípade, organizovaným ihriskám. Tam si ale vstup musíte často vykúpiť.
No, kiež by aspoň takých bolo dosť.
A detičky sedia a sedia a sedia. V škole, doma, vonku…..
Môj návrh. Dajme do školských osnov osem hodín telocviku týždenne. Pozor! Nie osem hodín tréningu. Osem hodín telocviku.
Kedysi bol telocvik hodina, na ktorú sme sa všetci tešili. Vlastne najobľúbenejšia hodina z vyučovania. Nech sa to vráti. Nech majú deti tréning jednu alebo dve hodiny týždenne, ale ostatných šesť, nech je telocvik. Je samozrejme na odborníkoch, ako zostaviť plán hodiny tak, aby sa deťom páčila a ja nepochybujem, že sa to dá.
Keď som chodila na vysokú školu, mali sme okolo seba veľa múdrych ľudí.
Jeden z nich nám raz povedal, že na Slovensku mnohí ľudia vynakladajú najprv nekonečné množstvo energie na vymýšľanie zdôvodnení, prečo sa problém riešiť nedá. Ako by sa to išlo, riešia, až keď prvá možnosť zlyhá….
Aj v mojom návrhu je určite veľa úskalí, ako napríklad hygienikmi schválený celkový počet vyučovacích hodín, nedostatok učiteľov telocviku, chýbajúce priestory…..
Sú ale príklady, kde to funguje. Takzvané športové školy. Prečo to tam ide?
Samozrejme, už počujem tých, čo hľadajú zdôvodnenie, prečo sa to nedá.
Ako by sa musela znížiť hodinová dotácia niektorých predmetov a o ktoré predmety by sa jednalo, atď. Ale o to práve ide. Musíme si určiť priority. Chceme deti rozhýbať, alebo chceme aby ovládali konštrukčnú geometriu /nechcem znižovať jej dôležitosť…/.
Prečo deťom v športových školách nechýba to, o čo sú z iných predmetov ochudobnení? Kedy prestaneme chápať základnú školu LEN ako hlavnú prípravku na budúce povolanie?
Kedy pochopíme, že by to mala byť ustanovizeň s oveľa širším záberom? Že by nás mala pripraviť aj na život v rodine, medzi priateľmi, na život, v ktorom treba absolvovať nekonečné množstvo činností mimo zamestnania? Dať našim deťom všeobecné vedomosti, potrebné zručnosti, zdravé návyky a možno aj tie správne vzory?
Celá debata | RSS tejto debaty