vasabi

Je pochopiteľné, že v súkromnom sektore si majiteľ výroby privlastní nejaký zisk. Veď inak by preňho nemalo zmysel výrobu zakladať. Ako je ale možné, že zamestnanci nebojujú za svoj podiel na tom zisku? Veď hádam už všetci vieme, že bez nich by to nešlo. Nech si pán podnikateľ nahovára čo chce, predsa len majú na jeho ziskoch aký taký podiel. Všetci. Aj upratovačka, či vrátnik. Žiaľ, v drvivej väčšine podnikov nie je zohľadnený v platoch, lebo v takom prípade by nebolo možné aby zamestnanci pracovali za mzdy blížiace sa k minimálnym a majiteľ /majitelia/ sa vozil v BMV a váľal kdesi na Bahamách na vlastnom trávniku pred vlastnou honosnou vilou /netvrdím, že je to 100%-né pravidlo, ale možno by bolo zaujímavé, urobiť v tejto oblasti nejakú štatistiku/. Je pochopiteľné, že majiteľovi sa deliť o zisky nechce. Radšej bude zahmlievať, tvrdiť, že ak dvihne platy, výroba zakape a…

Dá sa pripustiť, že človek, ktorý sa pustí do podnikania a je dokonca úspešný /vylúčme tých, ktorí sú úspešní vďaka zotročovaniu svojich zamestnancov/, má isté nadanie. Konkrétne nadanie založiť firmu, nájsť tých správnych ľudí na jej vedenie, je ochotný pracovať a má aj dostatočnú odvahu a vytrvalosť. Podobne musí mať isté nadanie človek, ktorý sa dá na dráhu lekára, /má schopnosť absorbovať svojou pamäťou neskutočné množstvo  informácií, dostatočnú odvahu a vytrvalosť /, či človek ktorí sa dá na dráhu vedca /chápe súvislosti, ktoré bežný človek ani nezaznamená, má dostatočnú odvahu a vytrvalosť/… Je toľko rôznych nadaní, že sa tu vymenovať nedajú. Proste aj tzv. podnikatelia sú ľudia s istým nadaním a odmena pre nich by mala byť rovnako adekvátna, ako je odmena pre lekárov, vedcov a hromadu ďalších. Konečne by sa v tejto oblasti malo zasiahnuť. Klepnúť po prstoch, ktoré spravidla siahajú aj po tej časti zo zisku, ktorá patrí zamestnancom. Konečne by to malo ľudstvo pochopiť. Konečne by sa tým malo začať aspoň zaoberať. Pripustiť, že na tom, či je firma prosperujúca, či nie, participujú aj zamestnanci. A zamestnanci by to mali pochopiť tiež. To, že teraz im majitelia podnikov, fabrík, bánk… ukrajujú z ich prínosu do celkového zisku a strkajú si to do vlastných vreciek. Že im nevyplácajú to, čo im patrí, že ani vlády akosi nemajú záujem zostaviť nejaký vzorec, ktorí by stanovil to percento z čistého zisku /nepíšem o daniach, ani odvodoch ani o minimálnej mzde/, ktoré by majiteľ /majitelia/ boli povinný vyplatiť svojim zamestnancom vo forme doplatkov.

Nech mala napríklad banka za rok čistý zisk 100 miliónov EUR /nič výnimočné ani na Slovensku/. Nech sa určí vzorec, podľa ktorého by musel jej majiteľ /majitelia/, istú časť /a nemyslím si, že malú/, poskytnúť na doplatky pre zamestnancov, teda pre zvyšnú časť jeho tvorcov. Samozrejme pre všetkých. Od najvyššieho manažmentu po poslednú upratovačku. Možno by mala byť tá čiastka rozdelená dokonca na rovnaké sumy. Tak, aby každý zamestnanec, dostal rovnako. Veď rôzny prínos pre vytvorenie ziskov je vo všeobecnosti zohľadnený v platoch.

Kedysi dávno museli zamestnanci manufaktúr bojovať za, ako tak, dôstojný život. Za osemhodinový pracovný čas, za opatrenia, ktoré im chránili zdravie, vlastne za to, aby si majitelia fabrík nestrkali všetko do vlastných vreciek. Ten čas, zdá sa, nie je za nami. Stále treba bojovať za to, aby si majitelia podnikov, fabrík, bánk… nestrkali do vreciek aj našu časť účasti na tvorbe zisku!!!