vasabi

Verejnosť už možno počula niečo o tom, že sa v školách zaviedlo tzv. inkluzívne vzdelávanie, ale nepredpokladám, že si pod tým niečo predstavuje. Vo všeobecnosti to okrem extrémneho zaťaženia učiteľov neprináša ďalším zaintersovaným väčšie problémy, pokiaľ sa do bežnej triedy nedostane dieťa s tzv. ADHD diagnózou. Dokonca ani vtedy sa nemusí jednať o kritický problém, pokiaľ sa nejedná o extrémnu formu a pokiaľ rodičia dokážu také dieťa naozaj zodpovedne vychovávať.

ADHD je anglická skratka (Attention Deficit Hyperactive Disorder), ktorou označujeme klinický syndróm, pre ktorý je charakteristická narušená koncentrácia a pozornosť, porucha kontroly impulzov, kolísavé nálady, ako i ťažkosti, ako extrémny nepokoj či hyperaktivita.

V praxi to znamená, že sa v triedach nachádzajú aj deti, ktoré boli predtým zverované do rúk špeciálnych pedagógov, ktorí v spolupráci s psychológmi a ďalšími odborníkmi na poruchy správania, tieto deti vzdelávali v nepočetných  kolektívoch, v špeciálnych školách.

V istej dobe sa tieto deti začali posúvať do bežných škôl. Prijal sa zákon, ktorý školám, prikazuje prijať každého žiaka, akokoľvek zdravotne znevýhodneného, žiaľ, bez adekvátnych ochranných paragrafov.

Vďaka obetavosti a totálnej odovzdanosti učiteľov /bežný človek by to charakterizoval možno inými prívlastkami/ sa zákonný paškvil uplatňuje, a zatiaľ to na Slovensku ako tak beží. Občas úspešne, niekedy však veľmi neúspešne. Vzhľadom na to, že sa nestanovila žiadna hranica poruchy správania, ktorá by školy ochránila aspoň pred najextrémnejšími prípadmi, dostávajú sa do bežných škôl aj deti s takým stupňom postihnutia, ktorý sa škole proste nedokáže prispôsobiť. A vtedy to môže vyzerať naozaj zaujímavo. Dieťa vám napríklad počas hodiny tancuje na lavici, komentuje vaše pokusy o nejaký ten prednes novej látky, či recituje báseň, ktorá sa hodí viac do krčmy, ako medzi školopovinné deti. A učiteľ nemá prakticky žiadne možnosti toto vyčíňanie nejako ovplyvniť. Také dieťa totiž nezastavia žiadne príkazy, žiadne prosby, či hrozby, nič ho nedokážete umlčať, ani nijako inak spacifikovať.

Na vzdelávanie takého dieťaťa nemá bežný učiteľ kvalifikáciu a okrem neho má v triede zo dvadsať ďalších, i keď možno zvládnuteľných detí.

V krajinách, v ktorých sa tzv. inkluzívne vzdelávanie praktizuje „možno niekedy” s pozitívnymi výsledkami, majú takéto deti asistentov, ktorých prítomnosť eliminuje, alebo aspoň do značnej miery obmedzuje, ich rušivý vplyv na vyučovací proces, prípadne je zriadená priamo v škole špeciálna trieda so špeciálnym pedagógom, ktorý sa ujme dieťaťa, ak sa z akýchkoľvek dôvodov práve nedokáže práci v bežnej triede podriadiť.

Ale na Slovensku sa niekto rozhodol, že to bežný učiteľ zvládne aj bez týchto nevyhnutných a všade na svete uplatňovaných súčastí inkluzívneho vzdelávania. Súčasná legislatíva na Slovensku neukladá kompetentným povinnosť zriadiť pozíciu asistenta, špeciálnu triedu, či zamestnať špeciálneho pedagóga.

Vzdelávacie programy vo vzťahu k deťom so zdravotným znevýhodnením ustanovujú, že žiaci, ktorí sa vzdelávajú v bežnej triede základnej školy, musia mať zabezpečené odborné personálne, materiálne, priestorové a organizačné podmienky v rozsahu a kvalite zodpovedajúcej ich individuálnym potrebám. Bližšiu špecifikáciu súvisiacu s personálnym zabezpečením však štátne vzdelávacie programy zverejnené ŠPÚ neuvádzajú a aj tak majú viac-menej len odporúčaciu váhu.

A učitelia? Samozrejme to často nezvládajú, hoci robia, z nepochopiteľných dôvodov, čo je v ich silách. Čo však nie je možné, to proste nejde, ale o tom sa nesmie hovoriť a žiaľ, často ani nechce. To, že nemajú vzdelanie špeciálneho pedagóga, už vôbec nikoho netrápi. Neviem, na ktorej strane je právo. Či je vôbec učiteľ povinný, bez náležitého vzdelania, učiť dieťa, ktoré si vyžaduje špeciálny prístup. Alebo je špecializácia ”špeciálny pedagóg” taká nepodstatná? Niečim, čo v praxi vlastne netreba? Alebo si to majú bežní učitelia sami naštudovať??? Žeby to bolo také jednoduché???

Len nám potom akosi klesajú výsledky v medzinárodných testovaniach a verejnosť si myslí, že na vine sú učitelia, ich ničnerobenie a dlhé prázdniny. Bez asistenta, alebo aspoň možnosti vylúčiť príliš rušivé dieťa do špeciálnej triedy so špeciálnym pedagógom, ale také deti v princípe znemožňujú tým ostatným deťom, niečo sa na hodine naučiť, ako aj učiteľovi, niečo na hodine odprezentovať.