vasabi

Integrované deti. Nastupujúci učitelia zrejme netušia, o čo sa jedná, no prvý stret so žiakom s tzv. ADHD diagnózou ich nepochybne vytrhne z akejkoľvek snovej romantiky, ktorej pri výbere svojho povolania, zrejme podliehali.

Dnes sa už základná škola riadne líši od školy, ktorú máme v predstavách.

V školách sa totiž uplatňuje tzv. inkluzívne vzdelávanie, čo znamená, že sa do tried dostávajú deti, ktoré patria pôvodne do starostlivosti špeciálnych pedagógov a psychológov.

V praxi to znamená, že do tried sa tzv. integruje aj dieťa, ktoré počas hodiny napríklad vykrikuje, recituje obscénne básničky, váľa sa po zemi a neustále, ale neustále ruší výklad učiteľa pokrikovaním, či rôznymi nedefinovateľnými zvukmi. Nereaguje na žiadne pokyny, príkazy, či usmernenia.

ADHD. Niečo som o tom syndróme už počula, no ako sa hovorí, kým to nezažijete, neviete si to predstaviť. ADHD je anglická skratka (Attention Deficit Hyperactive Disorder), ktorou označujeme klinický syndróm, pre ktorý je charakteristická narušená koncentrácia a pozornosť, porucha kontroly impulzov, kolísavé nálady, ako i ťažkosti ako extrémny nepokoj či hyperaktivita.

Po preštudovaní množstva materiálu mám pocit, že otcovia myšlienky o inkluzívnom vzdelávaní majú oporu skôr vo vlastných prianiach, ako v skutočných poznatkoch z oblasti vzdelávania, a čo je naozaj zaujímavé, tí, na ktorých hlavu sa implementovanie týchto myšlienok do praxe hodilo, teda pedagógovia, nemajú do toho čo hovoriť. Teda aspoň na Slovensku nie, aj napriek tomu, že takmer celá ťarcha dopadu uplatnenia tohto experimentu, bola hodená na ich plecia. Od vypracovania individuálneho plánu pre takéto dieťa /čo je nepochybne práca navyše, dokonca vysoko odborná, na ktorú nebol učiteľ pripravený/, cez štúdium /znova odborného/ materiálu o dieťati, až po samotnú starostlivosť o dieťa, na jednotlivých hodinách. Nikto okrem nich nedokáže zhodnotiť, ako na konkrétny vyučovací proces vplýva rozhodnutie o integrácii detí, ktoré sa bežnému školskému poriadku z akýchkoľvek dôvodov nedokážu prispôsobiť. Nevie si to predstaviť žiadny úradník, nech by jeho úmysel bol akokoľvek dobrý.

Tzv. inkluzívne vzdelávanie sa dá zatiaľ prirovnať k experimentu, ktorý sa uskutočnil na obyvateľoch východnej Európy v dobách od roku 1917, do roku 1989. Tento krát sa však týka hlavne a predovšetkým detí. A nie len tých zdravotne znevýhodnených, ale aj tých, ktoré zdravotne znevýhodnené nie sú. A je smutné, že tie sa dostali akosi do úzadia. Niekto, kto nemá predstavu, ako to vlastne v škole a triede funguje, sa rozhodol, že deťom, ktoré poznajú svojho inakého spolužiaka dajme tomu od prvého ročníka, neprekáža, že počas vyučovacej hodiny nekontrolovateľne škrieka, namiesto práce na zadaných úlohách ukazuje okolo sediacim spolužiakom obscénne obrázky v mobile a teší sa z toho, ako sú oni znechutení a možno trochu zdesení. Také dieťa je schopné vystrájať, akoby bolo pod vplyvom neznámych drog, ktoré ho zbavili nie len úsudku, ale aj studu a prirodzeného rešpektu k čomukoľvek.

Áno, to všetko sú deti s touto podivnou diagnózou schopné robiť na hodine a bežné deti pri nich akosi stratili právo na pokojný priebeh vyučovania a na príjemnú atmosféru. Majú proste smolu, že takého spolužiaka vyfasovali. Ich právo na pokojný proces vzdelávania končí pri práve detí s diagnózou ADHD na prítomnosť v ktorejkoľvek triede. Rozumní rodičia svoje dieťa radšej z takej triedy presunú na inú školu. Ak sa to samozrejme dá, a ak nájdu v dostupnom okolí školu,  v ktorej také dieťa nie je v tom ročníku, do ktorého  chodí ich dieťa.