vasabi

Národ, ktorý nemá deti, nemá budúcnosť. Myšlienka, ktorá nadobúda hrozivý obraz dneška.

Fenoménom súčasnosti sa stáva jedno dieťa. Nie len na Slovensku.

Je isto mnoho dôvodov, prečo to tak je a nie sú za to zodpovedné len ženy, hoci sa ich účasť zaprieť nedá.

Život sa zmenil. Je zložitejší a samozrejme rýchlejší. Snažíme sa toho niekedy stihnúť viac ako sa dá a deti sú v tom zhone často vnímané ako prekážka.

Mnohým ženám sa zapáčil svet mužov /voľnosť, nezávislosť – kto by o to nestál?/ a to niečo stojí. Ak sa totiž na dosiahnutie významného postavenia vo svete mužov sústredíme príliš, nemusí zostať priestor k dosiahnutiu cieľa najprirodzenejšieho.

Môže to byť však aj odpoveď žien na to, že na deti zostávajú mnoho krát samé. Že im emancipácia priniesla často danajský dar v podobe ochabnutia záujmu mužov o splodené deti, čo sa často prejavuje ich útekom pri prvých náznakoch potreby spolupráce. Dostávame sa teda aj k, zatiaľ, len nepriamej zodpovednosti mužov. Tiež majú k príchodu potomkov čo povedať. Možno je to ich odpoveď na všeobecný trend, diskvalifikovať ich stále značnú dominanciu a možno odpoveď na stále sa zvyšujúci tlak do činností, ktoré pre nich nie sú prirodzené, na ktoré sa často necítia. Na snahu urobiť z nich pestúnov a priamych účastníkov toho, čomu nerozumejú, čo bolo len donedávna posunuté hlboko na stranu žien, na snahu degradovať ich tradičné posty ochrancu a strážcu .

Zostať sama s deťmi nieslo vždy svoje riziká. Žiaľ, ani v 21 storočí to inak nie je. Ani dnes nie je hmotná nezávislosť žien s dieťaťom /a horšie, keď ich je viac/, úplne vyriešená. Nie je až také zriedkavé, že sa muž, ktorý rodinu opustil, vyhýba prispievaniu na hmotné zabezpečenie svojich detí . A ak nemá žena nadštandardný príjem, začína sa priam boj o prežitie. Ženy to riešia rôzne. Niekedy siahajú dokonca po extrémnych a často nelegálnych spôsoboch. Sú štatistiky, ktoré nás informujú o tom, že asi 15- 18 percent žien, ktoré sa dostanú za mreže, sa tam dostali pre hospodársku kriminalitu /rozumej – kradli/ a drvivá väčšina z nich, sa jej dopustila z číreho zúfalstva, lebo nemala čím nakŕmiť deti. Nemal by tu zasiahnuť štát? Nemal by sledovať a ošetrovať takéto prípady? Nemal by sa postarať o to, aby žena s dieťaťom mala istotu v bývaní a v minime na potravu? Je naozaj výhodnejšie, nechať ich napospas osudu a keď to nezvládnu, dať matku do jedného ústavu a deti do iného?

Na druhej strane môže byť vzor jedného dieťaťa aj reakciou na blahobyt, ktorý si vďaka emancipácii dokážu ženy zaobstarať nezriedka samé, ktorý im prináša túžbu trochu si užiť, možnosť cestovať, venovať sa aktivitám, ktoré naše mamy a otcovia nepoznali, ktoré nás ale zamestnajú, pohltia a po mnohých stránkach uspokoja. Možno je to len následok honby za tým blahobytom.

Tých možno je veľa a necháme na odborníkoch, aby posúdili, ktoré sú dôležitejšie a ktoré menej. My ostatní však môžeme o stave začať aspoň viac hovoriť. Nebolo by na škodu obmedziť silu aspoň tých najznámejších.

Štúdium, následná honba za dobre plateným miestom, a potom snaha udržať si ho, je dopĺňaná predstavou, že si treba užiť, kým je človek mladý, že treba poznať svet, že…

Štandardný model, v dnešnej dobe propagovaný tak naliehavo a presvedčivo, že o ňom takmer nikto nezaváha, no deti sú v ňom odsúvané kamsi nakoniec. Ich príchod sa plánuje niekedy až za hranicami možností ľudského organizmu, pretože schopnosti v tejto oblasti, po dosiahnutí istého veku, prudko klesajú. Prináša to riziká pre ženu aj pre dieťa. Naozaj je tá postupnosť správna?

Týka sa to všetkých, ale každého tak trochu inak. Pre ženy by bolo na mieste ubezpečenie, že im nič neutečie. Podporiť v nich najprirodzenejšie túžby a ambície, dovoliť im naplniť život prítomnosťou detí vo veku, keď je to najvhodnejšie, ubezpečiť ich, že tak je to v poriadku, že tak je to aj pre ne dobré. Že príde čas, keď sa deti odpútajú natoľko, že im zostane dosť priestoru na prácu, kariéru, aj poznávanie divov sveta. Nastal čas kedy je treba spomenúť, že výchova vlastných detí môže napĺňať, prinášať neskutočnú radosť zo života a uspokojenie, že príchodom dieťaťa na svet, prídu emócie tak silné a nádherné, že ich nenahradí žiadny post v žiadnej firme, žiadne peniaze, žiadny iný úspech. Vyžaduje si to ale zmenu v myslení, zmenu v celkovej atmosfére spoločnosti.

Dnes to nie je moderné. Na jednej strane voláme síce po zvýšení pôrodnosti, na druhej strane sa stalo takmer prehreškom, podporovať chuť byť matkou, venovať sa svojim deťom, podľahnúť prirodzeným potrebám v tomto ohľade. Dnes, akoby bolo nevítané aby sa ženy k deťom vrátili. Zopár slabých hláskov, ktoré by chceli takýto trend podporiť, sa utopí v nepochopení, v strachu o stratu akejsi pseudoslobody, v obvineniach zo spiatočníctva, konzervativizmu, z presadzovania stredovekých názorov… Konečne by sa mali spamätať kompetentní ale aj my ostatní. My deti ešte máme. Ale naše deti sa im už celkom úspešne vyhýbajú. Do značnej miery tomu napomáha aj kritika tradičnej deľby práce v rodine, ktorá je na scéne možno už dávno, no v dnešnej dobe nadobúda takmer gigantické rozmery. Je už takmer priestupkom pripomínať, že sú isté predispozície, určené výlučne ženám a iné, určené mužom. Sú agendy ktoré sa nás snažia presvedčiť o tom, že všetko okrem pohlavia /toho fyzického/, je len výmyslom človeka. Že len dominancia mužov spôsobila pripútanosť žien k deťom, k rodine, že to tak nemusí byť a že v tejto sfére je žena plne nahraditeľná mužom. Nebude to ale asi také jednoduché. Úloha otcov je dôležitá, v mnohých oblastiach rovnako nenahraditeľná ako v tých iných úloha matky, ale tiež, do istej miery daná, definovaná. Isto sa môže trošku formovať a smerovať, nemala by sa však zamieňať s úlohou matky. Prečo? Načo? Matka je možno nahraditeľná, ale zo stáročných skúseností, potvrdených aj množstvom súčasných odborníkov vieme, že vo všeobecnosti, len s nezmazateľnými odreninami a tak by sme to mali robiť ozaj len v nevyhnutných prípadoch.

Je nutné poukázať na škodlivosť predstáv, smerujúcich k odmietaniu jednoznačných predispozícií žien ale aj mužov k niektorým oblastiam života. Vyjadriť rozhodný nesúhlas aj s názormi, smerujúcimi k potlačeniu toho dobrého, čo v žene je.

A čo tak trochu kritiky na margo hlasov, ktoré tisnú ženy do množstva aktivít, ktoré ich odvádzajú od prirodzenej túžby po potomstve? Čo tak trochu podporiť hlasy, ktoré upozorňujú na to, že hoci to na prvý pohľad možno nie je také zjavné, nikdy túto potrebu naozaj nenahradia? Zo všetkých strán sa na nás hrnú výzvy k pracovným ambíciám, budovaniu kariéry, zapájaniu sa do verejného života… Spoločnosť takým agendám nahráva, pretože je v jej záujme, aby pracovalo čo najviac jej členov, aby vytvárali hodnoty a pomáhali tak zvyšovať celkovú životnú úroveň. Tu by sme ale mali byť opatrní. Nič proti tomu, aby sa ženy do pracovného procesu zapojili, ak o to stoja. Nič proti tomu, nútiť mužov rešpektovať fakt, že v tej duchovnej oblasti za nimi ženy nijako nezaostávajú, nič proti tomu, vytvárať podmienky pre tie ženy, ktoré dajú samé od seba prednosť iným aktivitám.

Dnes sa hľadá riešenie nízkej pôrodnosti okrem iného aj v snahe presvedčiť ženy, že to zvládnu. Aj deti, aj náročnú prácu, ktorá len donedávna bola obsadená hlavne mužmi. Nie je to tak. Mnohé ženy to vedia, ale zopár sa ich dá oklamať. Deti, to nie je niečo mimochodom. Je to realita na plný úväzok a aj keď podrastú, ešte dlho aspoň na polovičný. Načo podporovať taký model? Mať deti popri budovaní kariéry, či popri vlastnom biznise, nesie riziká v podobe stresov, nervozity, nedostatku času. Komu to prospieva? Trpia deti aj rodičia. My sme svojim deťom čas, ktorý potrebovali, dali. Prečo to nechcú urobiť naše deti pre tie svoje? Prečo ich k tomu nevedieme? Prečo sa o tom prakticky nehovorí? O tom, že “DETI SÚ RADOSŤ“?

Doba je taká aká je, a tomu, čo bolo kedysi samozrejmé, treba teraz trochu pomôcť. Je načase pripomenúť našim deťom fakt, že deti sú život. Že ich nesmú vymeniť za blahobyt ani moc, pretože im ich tieto pôžitky nikdy nedokážu nahradiť. Je načase, poukázať aj na škodlivosť názorov, ktoré presviedčajú ženy, že sa dá sedieť na dvoch stoličkách a zmeniť poradie priorít. Pretože čas na deti je vymedzený. Zostane ho však potom vždy dosť na všetko ostatné.

Počet detí v rodine už asi nikdy neporastie na nejakú závratnú výšku, no aspoň by mohli prichádzať v počte, ktorý sa aj v súčasnosti zvládnuť dá a  v čase, keď je to dobré. Prospešné z hľadiska zdravia aj síl. Nebolo by možno také zlé, ubezpečiť mladých, že život ich neprestane baviť ani v tridsiatke, štyridsiatke, päťdesiatke… Možno by sme ich mohli upozorniť aj na to, že mestá, krajiny, pláže a divy sveta sú tu už naozaj mnoho rokov a nikam sa nechystajú odísť, ale čas na tú najkrajšiu udalosť, aká ich môže v živote stretnúť, je obmedzený. Upozorniť ich na to, že je dobré a dôležité zachovať istú postupnosť. Tú najprirodzenejšiu a najzdravšiu. Príprava, partner, deti, práca a to všetko im prinesie pôžitky.

Príroda je našťastie zatiaľ na našej strane. Je jediná, ktorá núti naše deti mať vlastné a len málo kto sa jej tlaku ubráni. A tak sa dostávame aspoň k tomu jednému dieťaťu, hoci je jeho príchod odsunutý na vek, kedy to je už dosť na hrane. Kedy je riziko komplikácií veľké a kedy sú mnohé ženy odkázané len na výdobytky lekárskej vedy. No, vďaka bohu aj za to.